Škôlka aj pre "výnimočné" deti

Diabetes mellitus 1.typu

Alebo ľudovo povedané cukrovka. Človek vie, že existuje, ale málokto sa k nej dostane bližšie. Vo februári prebiehal u nás v materskej škole zápis, kde sa nám dostala do rúk žiadosť o prijatie chlapčeka s touto diagnózou. Výzva? Obavy? Strach, či budú u nás podmienky? Asi všetko dokopy, ale žiadosti sme nakoniec vyhoveli a chlapčeka prijali. Zaškolenie sme zvládli na jednotku, najhoršie bolo prvýkrát zmerať cukor pichnutím do pršteka. Náš junior to zvládol s úsmevom u nás to už bolo trošku horšie, ale dali sme to :-D. A čo je skvelé, pomaličky sa do toho dostávame nielen my, ale aj deti so svojou detskou podpornou zvedavosťou. Matiáška prijali úžasne, pochopili hneď, že to čo robíme je kvôli tomu, lebo je to potrebné a pomáha mu to, že pichanie do pršteka ho nebolí a že keby sme to nerobili, môže sa mu jeho stav zhoršiť. Z Matiáška je vlastne taká školkárska hviezda 3-4 krát denne, keď mu meriame cukor. Ak má cukor vysoký, musí byť v kľude, ak ho má nízky, máme vždy preňho prichystané „prekvapenie“ v hypo balíčku. Stále však musí byť na očiach. Jeho maminka k nám zavíta raz denne cez obed, aby mu pichla inzulín, a v neposlednom rade sa mu musí kontrolovať jedlo, ktoré prijíma, inak funguje tak isto, ako ostatné detičky.

               

      

Matiáš nie je v škôlke kvôli tomu, že sa chceme „chváliť“. Je tu preto, lebo jeho rodičia chcú preňho to najlepšie – integráciu medzi rovesníkov. S touto chorobou na celý život sa žije naozaj ťažko, ale prečo nepomôcť, keď sa dá. Veď čo môže byť krajšie,  ako keď vidíte spokojný úsmev svojho dieťaťa, či už je zdravé, alebo má cukrovku. A zatiaľ to výborne zvládame všetci.